Chromozomálna biokonverzia fotónov na širokopásmové elektromagnetické polia Lokalizované fotóny

Tieto ustanovenia sa musia brať do úvahy v hypotetickom modeli biopočítača, o ktorom sa tu diskutuje, pri práci na genetických molekulách. Pozrime sa, ako vznikajú „in vitro“ génové štruktúry (prípravky tekutých kryštálov DNA) transformované z fotónov rádiovým žiarením. V našich experimentoch [Prangishvili, Garyaev et al., 2000] sme pravdepodobne získali takzvané lokalizované alebo previazané koherentné fotóny s ich následnou permisívno-teleportačnou transformáciou na rádiové vlny. Tento proces bol realizovaný jednodielnym HeNe laserom s výkonom žiarenia 2 mW a vlnovou dĺžkou 632,8 nm, ktorého stabilný rezonátor je riadený elektronickým termostatickým prvkom [patentová priorita podľa medzinárodnej prihlášky vynálezu č. 99/01 /L zo dňa 01.06.1999]. Keď laserový lúč interagoval s tekutými kryštálmi DNA (alebo inými predmetmi), laser generoval rádiové signály, ktorých charakter (Fourierove spektrum) sa líšil v závislosti od typu skúmaných vzoriek a spôsobu ich prípravy. Jednou z nevyhnutných podmienok na vytvorenie bioaktívnych rádiových vĺn, ktoré dávajú signály DNA, je „trojzrkadlová schéma“. Podľa tejto schémy skúmaný objekt (DNA) odráža laserový lúč do laserového rezonátora. Je charakteristické, že špecifické modulácie rádiového signálu v tomto prípade plne zodpovedajú časovej zmene dvojrozmerných vzorov škvŕn svetla rozptýleného prípravkami DNA.

V týchto experimentoch sme získali primárne informácie o možnosti dlhodobého zaznamenávania biologicky aktívnych, dynamických polarizačných laser-rádiových vĺn genetických informácií o preparátoch DNA na laserových zrkadlách a vonkajších laserových zrkadlách, ktoré nie sú súčasťou lasera (pozri nižšie). Predpokladáme, že tento jav súvisí s fenoménom lokalizácie (stláčania) fotónových polí v systéme korelovaných rozptylovačov laserových zrkadiel. V podmienkach slabej absorpcie vlastného žiarenia materiálom takýchto rozptylovačov môže vonkajšie svetelné pole zostať v systéme dlhú dobu bez toho, aby sa rozptýlilo do iných foriem energie. Dôvod lokalizácie súvisí s interferenciou viacerých rozptýlených vĺn. Vonkajší elektromagnetický signál (v našom prípade

polarizačne modulovaný laserový lúč s preparátom DNA je kalibrovaný ("fixovaný") v systéme nehomogenity laserových zrkadiel s obsahom kovu. Tento signál je možné ďalej „čítať“ bez výraznej straty informácie vo forme izomorfných (v porovnaní s fotónmi) polarizovaných rádiových vĺn. Tieto úvahy podporujú teoretické štúdie o komprimovaných stavoch lokalizovaných fotónov [Maksimenko, 1999 (a); Maksimenko, 1999 (b); Maksimenko, 1999 (c)]. Ak taký

„fixácia“ na zrkadlách je reálna, potom možno za fraktálne médium akumulácie lokalizovaných fotónov považovať aj tekuté kryštalické vrstvy DNA chromozómového aparátu, ktoré obsahujú atómy kovov (analógy zrkadiel), ktoré vytvárajú koherentný kontinuum kvantového, nelokálne distribuovaného polarizačno-rádiovo-vlnového génu- s informáciami. Do určitej miery to zodpovedá našej predchádzajúcej predstave o kvantovej nelokálnosti genómu alebo jednej z jeho foriem [Gariaev et al., 1999; Gariaev, Tertišnij, 1999; Gariaev a kol., 1999]. Možno existuje iný mechanizmus na prechod svetelných kvánt ako solitónov na rádiové vlny. Práca Tuszinského et al [Tuszinski et al, 1984] ukazuje vzťah a komplementárnu povahu dvoch zdanlivo nezávislých teórií, ktoré berú do úvahy dva fyzikálne modely, ktoré vysvetľujú neobvyklé správanie biologických systémov. Tieto modely navrhli Herbert Frelich a Alexander Davidov. Takzvaný, ktorý popisuje excitáciu, delokalizáciu a pohyb elektrónov pozdĺž peptidových reťazcov proteínových molekúl vo forme osamelých vĺn (solitónov). Davidovské solitóny dopĺňajú známy Frellichov model [Frellich, 1968; Frellich, 1972; Frellich, 1975; Frellich, 1977], ktorý v našej práci [Blagodatskikh, Garyaev et al, 1996], fonóny oscilujúcich dipólov informačných biomakromolekúl, elektromagnetické vlny proteínov (1012-1013 Hz), DNA (109 Hz), membrány (0,5- 1011 Hz) O možnosti silne polarizovaných (koherentných, laserových) stavov dipólov (10 -10 Hz) z Boseovej kondenzácie. Tuzynski a kol. vo svojom príspevku vyššie je Davidov-Hamiltonian transformovaný do normálnych súradníc a Frelich-Hamiltonian je kanonicky transformovaný do ekvivalentnej formy v rámci Hartree-Fockovej aproximácie. Autori veria, že hamiltonovský model dokáže spojiť dve teórie, ktoré sú matematicky ekvivalentné. Oba modely sa navyše fyzicky dopĺňajú. Boseova kondenzácia vibračných módov biopolymérov zodpovedá solitónovému šíreniu polarizačnej vlny. Naopak, solitónový transport hraničných energií pozdĺž peptidového reťazca je spojený s Boseho kondenzáciou vibrácií mriežky bioštruktúr. Z toho vyplýva, že solitón vytvára elektromagnetické pole, a to môže byť jeden z mechanizmov efektu, ktorý pozorujeme pri experimentoch, keď oscilujúci optický solitónový ventilátor, ktorý zobrazuje excitáciu solitónu DNA, vytvára rádiové vlny zosilnené optickou rezonanciou. Ďalšia myšlienka je, že…

Premena endogénnych koherentných fotónov generovaných chromozómami na rádiové vlny v biosystéme môže prebiehať podľa schémy „troch zrkadiel“ alebo „viaczrkadiel“ na niekoľkých povrchoch reflexných membrán, podobne ako pri našich modelových experimentoch. V tomto prípade jadro (chromozómy) pôsobí ako zdroj laserového svetla a jadrová membrána a cytoplazmatické membrány fungujú ako zrkadlá prepúšťajúce svetlo. Steny domén štruktúr tekutých kryštálov bunky môžu tiež slúžiť ako "zrkadlá" a môžu byť súčasne sondovanými objektmi. V tomto prípade je to možné "in vitro - in vivo" na manipuláciu svetelných laserových prúdov, ktoré sú prenášané zložitou sieťou svetlovodov živej bunky a ktoré sa pravdepodobne transformujú na rádiové vlny nesúce informácie o štrukturálnych a metabolických preskupeniach na bunkových štruktúrach. Lokalizácia a „záznam“ tohto druhu informácií z fotónových rádiových vĺn môže slúžiť ako základ pre vytvorenie umelej biopočítačovej pamäte. V tejto súvislosti možno v poradí vedeckých lemikov navrhnúť vytvorenie pamäťových buniek na tekutých kryštáloch DNA. Informácie z takýchto buniek sa čítajú pomocou laserových lúčov spôsobmi, ktoré sme vyvinuli. Ako bolo uvedené vyššie, v tomto smere sme dosiahli prvé experimentálne výsledky.